Nebáť sa hrozieb a vrátiť sa k svojim duch.obnova | máj 2025

Príbeh zo Skutkov apoštolov: Sk 4, 1-23

kliknutím na podčiarknutý odkaz sa dostaneš na Bibliu

Nebáť sa hrozieb a vrátiť sa k svojim (a nastanú nové Turíce)

1. Pokračujeme v meditácii rozpravy, ktorá sa spája tretiu a štvrtú kapitolu Skutkov apoštolov. Jej protagonistami sú Peter a Ján. V marci sme meditovali Petrov príhovor v optike Božieho milosrdenstva pre tých, ktorí sa podieľali na ukrižovaní Krista. (Teraz viem, že ste to urobili z nevedomosti Sk 3,17). Sk 4,1 nám hovoria, že táto Petrova kázeň bola prerušená príchodom kňazov, ozbrojenej stráže chrámu a tiež boli prítomní saduceji. Najmä táto posledná skupina, ako vieme z evanjelia, bola zásadne proti viere v zmŕtvychvstanie. Rast počtu Ježišových učeníkov znepokojil tých, čo sa cítili zodpovední za náboženský, ale aj politický profil ľudu, pred ich očami sa rodilo čosi, čo nemali pod kontrolou. Ježišovo učenie alebo učenie o Ježišovi hlásali ľudia, ktorí nemali vzdelanie a nekonfrontovali sa s veľkými školami izraelskej tradície. A napokon, na základe učenia o Ježišovi ohlasovali zmŕtvychvstanie, čo vadilo najmä saducejom.

2. Peter a Ján boli prerušení vo svojom kázaní, umlčaní, posadení do väzenia, ale zasiate slovo pôsobilo. A počet veriacich mužov dosiahol 5000. Lukáš píše, že na začiatku to bolo asi 120 osôb (Sk 1,15), potom Ježišovi veriaci vzrástli na 3000 mužov (Sk 2,41). Prerušenie kázania a uväznenie apoštolov teda neurobilo nič zlé, neodradilo veriacich, naopak, vzrast Cirkvi pokračuje. Ba čo viac, uväznení ohlasovatelia nadobúdajú veľkú podobnosť so samotným Ježišom. Uväznenie a následný súdny proces sa javí ako integrálna súčasť ohlasovania, ktoré nie je iba slovom, ale aj svedectvom života.

3. Apoštoli boli zatknutí pre to, že učili (bez vzdelania) a pre to, čo hlásali (zodpovedných predstavených sa dotýkala najmä osobná zodpovednosť za jeho smrť). Poprední mužovia sa však museli konfrontovať aj s inou skutočnosťou, totiž s evidentným zázrakom uzdravenia človeka, ktorý mal 40 rokov (Sk 4, 22) a od narodenia bol chromý (Sk 3,2). Samotný fakt nebolo možné poprieť, išlo už len o to, či sa to naozaj stalo mocou Ježišovho mena. A to sa stalo ústrednou otázkou pred súdnym tribunálom (Sk 4,7). na to, či sa niečo deje v sile Ježišovho mena neexistoval a nikdy nebude existovať nijaký priamy dôkaz, je len jedna cesta: počúvať slová a svedectvo života tých, ktorí toto meno ohlasujú a v tomto mene konajú. Toto je jasné svedectvo Petra a Jána: nech je to teda známe vám aj celému izraelskému ľudu: V mene Ježiša Krista Nazaretského ... stojí tento človek tu pred vašimi očami zdravý (pozri pozn. 2 k textu).

4. Všetkých v synedriu udivila Petrova odvaha i presvedčivosť jeho slov, ktorá ostro kontrastovala s ich úbohým vzdelaním. Stáli bezmocní aj voči nepopierateľnému faktu uzdravenia – ale ... ich srdce sa uzatvorilo. Bolo to preto, že by stratili svoju moc? Že nechceli uznať svoj omyl, keď odsúdili Krista? Boli stále presvedčení o tom, to nemohla a nemôže byť Božia cesta? V každom prípade stojíme pred tajomstvom ľudskej zatvrdilosti voči ohlasovaniu Krista ako nositeľa spásy pre človeka.

5. My nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli (v. 20). Peter a Ján sú verní svojmu poslaniu, napriek odmietnutiu i hrozbám. Toto nám pripomína vernosť nášmu saleziánskemu poslaniu: ohlasovať Krista mladým. Do našej vernosti sa niekedy zamiešajú vonkajšie hrozby (ako tomu bolo v 50-tych rokoch minulého storočia), ale oveľa viac sú to hrozby vnútorné, ktoré pochádzajú z vnútra, z nášho srdca (Mk 7,21). Lebo do ľudského srdca sa všeličo vkradne, čas beží a niektoré veci dokážeme opustiť. Túto skúsenosť zažilo aj dielo na Valdoccu v roku 1884. Don Bosco v povestnom sne z Ríma badá, že direktori, prefekti, učitelia, asistenti opustili chlapcov na dvore, pri hrách. Opustili osobný záujem o mladých. A v mnohých veciach sa mohli aj zodierať, ale nebolo to nič platné. Nijaká námaha, nijaká obeta v práci, či v komunite nenahradí odvahu budovať osobné vzťahy, vytvárať klímu osobnej dôvery, osobne byť prítomný. Toto je naša reč voči mladým. Naše srdce i rozum nám často môžu povedať: ja sa na to už necítim. A predsa: nemali by sme zabúdať na to, čo sme videli a zažili, na to, čo nás pritiahlo k povolaniu, na to, čo sme videli a obdivovali na donovi Boscovi. My sa nemôžeme nechať odradiť.

6. Prišli k svojim. Svedectvo nespočíva len v mocných činoch či veľkých zázrakoch ale aj v svedectve spoločenstva. Peter a Ján nie sú vyčnievajúci alebo osamotení hrdinovia, oni sa vracajú do spoločenstva bratov a sestier, kde vyrozprávali svoju skúsenosť prvej konfrontácie so silami odporu voči Ježišovi. Ako veľmi sa mýlia tí "veľkí apoštoli", ktorí sa nevedia vrátiť medzi svojich a spolu s nimi sa modliť o dar Ducha. Lebo ohlasovanie slova pokračuje cez Cirkev a skrze Cirkev.

• Počet veriacich rástol aj napriek uväzneniu apoštolov. Netrpíme mylnou predstavou, že ohlasovanie evanjelia bude najúspešnejšie, keď odstránime z nášho života všetky prekážky?
• Konať v Ježišovom mene. To neznamená používať takúto formulku. Znamená to veriť v Ježišovu živú prítomnosť. Nie je moje apoštolské pôsobenie len rozprávanie o tom, že Ježiš tu bol? A veľmi málo poukazujem na to, že Ježiš tu je a môže skrze nás konať
• Aké "hrozby" mi zabraňujú žiť obetavejšie pre apoštolát medzi mladými a pre spoločenstvo?